Môj život je životom služby.
Táto služba priniesla mojej rodine, blízkym, širokému okoliu a mne samotnému tak veľa požehnania, že sa pre mňa stala životnou misiou.
Ak som si niečím istý, určite tým, že túžim slúžiť aj naďalej.
1/3
Nezlomní rodičia slúžili Bohu, aby sme žili v pravej slobode
Všetko sa to začalo v rodine. Narodil som sa milujúcim rodičom – otcovi Pavlovi a mame Márii, ktorí mne a dvom mladším bratom odovzdávali vieru napriek hrozbám totalitného režimu. Ten vtedy za náboženstvo tvrdo prenasledoval a výnimkou nebola ani moja mama. Priamo z internátu ju počas štúdia na lekárskej fakulte zobrali do väzenia, keď ju za náboženskú činnosť odsúdili na štyri roky.
Túžila byť lekárkou, ale stala sa rehabilitačnou sestrou a s označením „politický väzeň“ mala veľké problémy s prácou. Rovnako otec sa rozlúčil s kariérnym rastom a životom výhod. To ich však nezlomilo. Nikdy netúžili po ocenení mocných, ale aby obstáli pred Božou tvárou.
Komunistický režim sa u nich podpísal pod ťažký život, ktorý v prípade mojej mamy vyvrcholil Alzheimerovou chorobou. Trpela ňou posledných viac ako 10 rokov. Nikdy nám to nedali poznať, ale dnes viem, že rodičia si museli prejsť veľmi tŕnistou cestou. Z nej však vzklíčil nový príbeh. Môj.
O čo viac chceli disidentský hlas utíšiť, o to silnejším sa stal o niekoľko rokov.
2/3
Totalitou umlčiavaný hlas stonásobne zosilnel v službe ľuďom
Komunisti chceli našu rodinu, priateľov a blízkych umlčať. Odvaha a vernosť mojich rodičov Bohu však spôsobili presný opak. O čo viac chceli disidentský hlas utíšiť, o to silnejším sa stal o niekoľko rokov. Službu rodičov som v istom momente prevzal za svoju a dostal som všetko to, čo im nemohlo byť dané. Ich služba ľuďom sa tak cezo mňa šírila ďalej.
Čo všetko museli rodičia prežívať, keď sa aj ich traja synovia Maroš (ako ma volali známi od mladosti), Peter a Pavol angažovali v podzemnej cirkvi! Ja som začal počas gymnaziálnych štúdií, keď som navštevoval stretká pod vedením Viktora Bezáka. Popri vysokej škole som rozbehol stretnutia najmenších v laickom hnutí apoštolátu detí pod vedením Evžena Valoviča. Toto hnutie spolu s hnutím mládeže a rodín koordinoval tajný biskup Ján Chryzostom Korec.
Veľmi som túžil v novom prostredí slobody
– po páde totality – dať druhým to, čo som v duchovnej rovine mohol sám zažiť iba obmedzene. Z tejto túžby vzniklo aj dielo eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí. Založili sme ho v septembri 1990. Vo februári 1991 som sa stal jeho výkonným tajomníkom a neskôr predsedom. Vďaka aktivitám mnohých ľudí počas totality, sme mali na viacerých miestach Slovenska dobrých spolupracovníkov. Títo sa stali základom pre novovzniknuté hnutie eRko.
Vyštudoval som síce Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (odbor Telekomunikácie) a po roku základnej vojenskej služby som pracoval ako odborný referent na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale srdce ma ťahalo inam. A tak sme spolu s Terkou Žitňanskou opustili svoje zamestnania a v prvých rokoch existencie eRka veľa cestovali po Slovensku. Doba si žiadala rozšíriť prácu s deťmi v katolíckych farnostiach, ktorá 40 rokov nebola možná.
Vybudovali sme základy
jednej z najväčších detských organizácií s členskou základňou na území celého Slovenska. Vtedy som ešte netušil, že eRku budem vďačiť aj za svoju manželku Zuzku. Naša spoločná služba v hnutí nadväzovala na službu v podzemnej cirkvi. Nebola to však konečná. Ak totiž život berieme ako cestu, kde Boh dáva pozvania a my odpovedáme, naša služba chce stále rásť. Tak to bolo aj u mňa, služba ľuďom sa naďalej prehlbovala.
V otázke viery som nikdy Nepozeral na to, čo hovoria druhí a nekalkulujem ani dnes.
3/3
Služba Dobrej noviny spustila môj boj za spravodlivosť pre všetkých
To, čo prišlo neskôr, bolo v mojom životnom príbehu zapísané už roky vopred a dnes sa to môže javiť ako čosi zvláštne nedopovedané. Ako 23-ročný som si ešte v časoch totality na promočné oznámenie napísal biblický Žalm 40. Zvolanie „Hľa, prichádzam, Pane, chcem plniť tvoju vôľu“ bolo v časoch neistoty v roku 1988 riskantným krokom. Dnes vidím, že aj rozhodujúcim. V otázke viery som nikdy nekalkuloval. Nepozeral som na to, čo hovoria druhí a nekalkulujem ani dnes.
Takto priamo som sa o Boha opieral, aj keď som spoluzakladal viaceré aktivity a iniciatívy na ochranu nenarodených detí (Deklarácia práv počatého dieťaťa, Sviečka za nenarodených či 25. marec – Deň počatého dieťaťa). Túžba zastupovať bezbranných následne vo mne definitívne dozrela v roku 1995. Keď som vtedy inicioval kolednícku akciu Dobrá novina na pomoc slabým v chudobnej Afrike, nemal som ani predstavu, že sa postupne stane najväčšou pravidelnou dobrovoľníckou akciou a jednou z najväčších verejných zbierok na Slovensku.
Dnes ako riaditeľ Dobrej noviny cítim pokoru
a nesmiernu vďačnosť. Podnety z práce v Dobrej novine som pretavil do zrodu Platformy mimovládnych rozvojových organizácií – MVRO (zastrešuje slovenské mimovládne organizácie aktívne v zahraničnej rozvojovej a humanitárnej pomoci). Skúsenosti, ktoré som nazbieral ako jej hovorca či neskorší predseda, ale aj skoršie ako podpredseda Rady mládeže Slovenska v komunikácii so štátom, mi naznačili širšie možnosti mojej služby. Tie akoby zapadali do môjho prednovembrového rozhodnutia.
Som totiž presvedčený, že naplnenie našich osobných vízií nám neprinesie vnútornú radosť. Tá môže prísť iba, ak odpovieme na pozvania. Za takéto pozvanie považujem aj pokračovanie onoho Žalmu 40, ktorý mi s odstupom času dáva jasné odpovede. Až dnes vidím, ako jeho niekdajší úprimný výber naznačoval možno viac, než len cestu mladíka. Pred tým, čo ma v živote ešte čaká, túžim po rovnakom žalme siahnuť opäť a v dôvere jeho slovami povedať: „Ohlasujem Tvoju spravodlivosť vo veľkom zhromaždení“. Žalm pokračuje. Moja služba pokračuje s ním.
Ohlasovanie spravodlivosti sa vo veľkom začalo
pred rokmi a vyklíčilo v Dobrej novine v podobe zastupovania slabých. Spravodlivosť, ktorá tak veľmi chýbala počas totality, pritom nie je otázkou náboženstva, postavenia, veku ani pohlavia. Existuje len jedna spravodlivosť. Tá patrí všetkým a v každom čase. Som pripravený za ňu bojovať aj verejne a prijať pozvanie robiť tak z miest, kde ju možno účinne dosahovať. Preto vstupujem do verejnej služby.
Bolo pre mňa veľkým ocenením, keď ma v roku 2015 menovali za Ambasádora Európskeho roka rozvoja i keď mi o rok neskôr prezident SR Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie – Pribinov kríž II. triedy – za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky. Ale najväčšie ocenenie pre mňa vždy bude mať možnosť čo najviac a najplnšie slúžiť ľuďom.
Táto služba dala môjmu životu zmysel a naplnila ma skutočnou radosťou. Začala nezlomnosťou rodičov. Rástla odhodlaním najbližších, známych, členov podzemnej cirkvi, silnela hlasmi odvážneho disentu. Prehlbovala sa vášňou členov kresťanských spoločenstiev, dobrovoľníckych združení, vernosťou lídrov voči skutočným hodnotám. Je to služba, ktorá trvá roky a zasiahla mnohých. Je čas, aby teraz neustala v tom, po čom túži: pomôcť druhým ešte lepšie žiť.
Kandidujem do parlamentu, lebo cítim, že tým môžem odpovedať na nové pozvanie, aby som ešte viac slúžil ľuďom. Robil som tak celý život a inak to neviem. Ak dostanem dôveru, budem slúžiť na inej úrovni, v širšom rozmere, s ešte väčšími možnosťami. Ale vždy so zreteľom mojej životnej misie „pomáhať druhým“.
Bez ohľadu na okolnosti, dobu a miesto:
Moja služba ľuďom pokračuje.
V službe ľuďom budem pokračovať tak či tak, ale na ceste do parlamentu potrebujem aj vašu pomoc. Ďakujem za každý jeden prejav podpory.
Ďakujem Vám!
Zostaňme v kontakte nielen pred voľbami, ale aj po nich. Majte prehľad o tom, čo nás čaká.
Objednávateľ: Kresťanskodemokratické hnutie, Šafárikovo námestie 4, 811 02, Bratislava, IČO: 00586846
Dodávateľ: CREA:THINK s. r. o., Dolný Šianec 1, 91101 Trenčín, IČO: 50299867
Tvorba a dizajn: František Tokarčík, Andrej Kmeťo, CREA:THINK studios
Copyright © Marián Čaučík 2023
